01 Erotická poviedka: Výročie, ktoré sme takmer vynechali

Desať rokov manželstva, dvaja deti, hypotéka. Sara a Tom takmer zabudli osláviť výročie. Kým Tom nerozhodol, že „takmer zabudol" je ten najhorší možný dôvod, prečo to nesláviť. Čo začalo ako narýchlo zohnaná opatrovateľka, stalo sa jedným z najotvorenejších večerov za posledné roky.

[Večer, keď sme si spomínali]

Opatrovateľka prišla o šiestej. Sara bola ešte v kuchyni a po druhýkrát utierala dosku, lebo nevedela, čo iné robiť so svojimi rukami.

„Otáľaš," povedal Tom z dverí. Mal na sebe tú námornícku košeľu, ktorú mala rada — tú, ktorú mu kúpila pred tromi Vianocami a predstierala, že si to nepamätá.

„Neotáľam. Upratujem."

„Otáľaš."

Vtedy sa na neho pozrela. Poriadne, tak ako dlhšiu dobu nie. Ohol sa. Voňal kolínom, ktorý nosil na svadobnej ceste. Držal kľúče od auta, akoby to myslel vážne.

„Tom. Tieto šaty som mala naposledy—"

„Keď si ich obliekla pre mňa. Áno. O to práve ide."

Zasmala sa. Prekvapilo ju, ako ľahko to vyšlo.

Reštaurácia bola malá a útulne tmavá a mala len šesť stolov, a nehovorili o deťoch. To bolo pravidlo, ktoré Tom navrhol v aute. Žiadne rozhovory o deťoch. Žiadne odvážanie do školy. Žiadne nákupy. Dnešný večer boli oni — skôr ako sa stali mamou a tatom.

Objednala víno bez toho, aby sa pýtala na cenu. Sledoval, ako to robí, a nič nepovedal — len sa usmial, ten pomalý úsmev.

Pri dezerte mal ruku na jej stehne pod stolom. Nie vysoko. Nie nízko. Len tam, teplú cez látku jej šiat — tak ako kedysi, keď mali dvadsaťštyri, boli bez peňazí a cítili sa bohatší ako ktokoľvek iný.

Položila svoju ruku na jeho.

„Zaveď ma domov," povedala.

„Teraz?"

„Teraz."

V aute nehovorili. Tentoraz mala ona ruku na jeho stehne a sledovala jeho profil v svetle pouličných lámp. Šoféroval trochu rýchlejšie, ako mal.

Keď sa vrátili, dom bol tmavý. Opatrovateľka napísala, že deti zaspali pred hodinou.

Tom ju viedol hore po schodoch za ruku. Nie do spálne. Do kúpeľne, kde napustil vaňu — tú hlbokú so širokým okrajom — a zapálil sviečky, ktoré si nechávala na parapete pre núdzové prípady a nikdy ich nepoužila.

„Vlezť," povedal.

Vliezla. Sadol si na okraj a pozeral na ňu, celý oblečený, kým sa opierala dozadu a nechala teplo rozväzovať jej ramená uzol po uzle.

„Ty nevlezeš?" opýtala sa.

„Ešte nie. Pozerám sa na teba."

Pocítila, ako sa začervenela. Nie od kúpeľa.

Naklonil sa a pomaly ťahal líniu vody od jej kľúčnej kosti k oblúku jej prsníka. Jeho prst krúžil okolo bradavky, kým sa nezatuhla, a ona počula, ako jej vlastný dych plytknie.

„Tom—"

„Viem."

Pobozkal ju, nakláňajúc sa cez okraj — jednou rukou podpierajúc jej šiju, druhou šmýkajúc sa pod vodu na vnútornú stranu jej stehna. Roztiahla nohy bez rozmýšľania. Jeho prsty sa posúvali nahor, našli ju, zistili, že je už mokrá pod mokrou vodou, a vydal zvuk v hrdle, ktorý nepočula možno rok.

Neponáhľal sa. To bol ten rozdiel, pomyslela si, v omámení. Kedysi sa ponáhľal — pred pätnástimi rokmi, keď bolo menej čo stratiť. Teraz zostal, bozkával ju, jeho prsty pomalé a presné, krúžiace okolo jej klitorisu, kým sa jej boky nepohybovali proti jeho ruke a ona nechytila okraj vane, pretože orgazmus z nej vyšiel ako niečo, čo dlho čakalo.

Nevedela, že zadržiavala dych, kým ho nevypustila.

Zaniesol ju na posteľ zabalenú v uteráku. Neobťažovala sa osušiť. Vyzliekal sa v príšerite a sledoval, ako ho sleduje, a ona si pamätala na prvýkrát — lacný byt, lampu, ktorú si nemohli dovoliť vymeniť.

Pohyboval sa nad ňou. Koža na koži. Známa a nie.

„Ahoj," povedala.

„Ahoj."

Pomaly do nej vkĺzol. Zaklonila sa — nie od techniky, od spoznania. Od tela, ktoré bolo jej desať rokov a konečne bolo opäť jej. Jeho ústa boli na jej krku, ramene, uchu, šepkajúc veci, ktoré by nikomu neopakovala — veci, ktoré vedeli len oni dvaja.

Prišla dvakrát, skôr ako on. Zasmial sa jej na ramene pri druhom, prekvapený, a ona sa tiež zasmiali — obaja sa triasli, obaja blažení.

Keď konečne pustil v nej, nechal ruky okolo nej, čelom pri jej čele, kým sa ich dýchanie spomalilo spolu.

Potom ležala pri ňom, s jeho rukou na jej boku, a sledovala sviečku na komode triasť sa v prievane.

„Takmer sme to dnes večer neurobili," povedala.

„Viem."

„Tom."

„Áno?"

„Poďme to takmer nerobiť znova."

Usmial sa do jej vlasov.

Desať rokov. Na tento si budú pamätať.